Ako môžeme dušiam v očistci pomáhať?

Hlavne svätou omšou , ktorú nemôže nič nahradiť. 2. november je sviatkom všetkých verných zosnulých. Vtedy je kňazom dovolené slúžiť tri sv. omše za zomrelých. (Už Tertulián v 2. storočí spomínal aj výročné spomienkové bohoslužby.)
Zmiernym utrpením . Každé utrpenie, či telesné alebo duševné, ktoré obetujeme za duše v očistci, im prináša veľkú úľavu.
Ruženec je po svätej omši najúčinnejším prostriedkom, ako môžeme dušiam v očistci pomáhať (úmysel – aj za obrátenie hriešnikov). Modlitbou ruženca (aj k Božiemu milosrdenstvu) sa denne vyslobodzuje mnoho duší, ktoré by inak museli ešte dlho trpieť. Obracajme sa v modlitbách tiež ku svätcom a ku anjelom. Okrem sv. archanjela Michala je ochrancom duší v  očistci sv. Odilo – chudobný opát. (Vynikal dobrotou, miloval trpiacu Cirkev, pričinil sa o vznik sviatku Dušičiek.)
Tiež krížová cesta prináša veľkú úľavu.
Duše v očistci hovoria, že odpustky (úplné, čiastočné – známe podmienky) majú pre ne veľký význam. Prostredníctvom odpustkov je im privlastnené zadosťučinenie, ktoré nebeskému Otcovi ponúkol Ježiš Kristus. Ten, kto počas svojho života často získaval odpustky pre duše v očistci, dostane v hodine svojej smrti milosti, prameniace z odpustkov, ale dokonalejším spôsobom. Je to hrozná vec: nevyužívať (zanedbávať) tieto poklady Cirkvi pre duše v očistci.
Almužny a dary na dobré účely, hlavne na misie. (Je možné, že túto peknú povinnosť zanedbávali. Mnohé duše majú čo vyrovnávať buď kvôli nezaplateným dlhom alebo kvôli nespravodlivej záveti či inej nespravodlivosti.)
Tiež zapaľovanie sviec dušiam v očistci pomáha. Najprv preto, že je to úkon pozornosti a lásky, potom preto, že sviece sú posvätené a svietia do tmy duši v očistci. (Prosíme, aby bol Ježiš pre nich svetlom, aby bol pre nich odmenou za to, čo dobré urobili – za ich pekné myšlienky, slová, záslužné skutky.)

Kropenie svätenou vodou mierni bolesti.

Duše v očistci si prajú očistec, pretože majú jasnú predstavu o Bohu, ktorý sa im ukázal v žiarivej kráse a čistote. Nechcú pred neho predstúpiť ani s najmenšou škvrnou (s ľahkými hriechmi, s dočasnými trestami za smrteľné hriechy), túžia po dokonalosti. Je to osobný súd. Tieto tresty ako dôsledky vyplývajú z podstaty hriechov. „Pretože Boh je svätý, nemôže byť nesvätá duša v nebi blažená.“ (J.H.Newman) Potom však budú pociťovať šťastie. Nebudú ich trápiť výčitky. V očistci musia tiež pochopiť ohavnosť hriechov, ktorých sa dopustili voči nebeskému Otcovi, voči svojmu Spasiteľovi. (Je možné, že je to iba okamih, ktorý však vyjadrujeme v dňoch a rokoch, a tak kvalitu nahradzujeme kvantitou.) Túto premenu k dobrému bolo možné uskutočniť už počas pozemského života, ale teraz už nie je nebezpečenstvo, že danú možnosť nevyužijú. Iba málo ľudí upúšťa tento svet v stave čistoty a milosti, ktorý zaručuje ich okamžitý vstup do neba. Keď duše zomrelých prejdú hneď do stavu večne nezmeniteľného, potom sú zbytočné naše modlitby (tiež iné skutky, relikvie). Očistec bude trvať až do posledného súdu. Potom už bude iba raj a zatratenie (peklo).
Sami si pomáhať nemôžu, ale nám môžu pomáhať, keď ich o pomoc prosíme. Ak pomôžeme my im, oni pomôžu nám. Oni sa starajú o nás a o Božie kráľovstvo. My nemáme nariekať nad dnešnými časmi, nad tým, čo sa stalo, čo nás postihlo. „Vo svojich modlitbách myslíte na nás, ktorí sme vás predišli“(posledné slová umierajúcich). Ak sa modlíš za svojho brata na zemi, tak môžeš tak urobiť aj vtedy, keď prekročil prah večnosti. Veď smrť necháva dušu neporušenou. A duša ďalej žije, spomína a miluje. Duša je oživujúci princíp. Ona sa pričiní o nový začiatok, o nové, oslávené telo (bytie). Boh nie je koniec, on je začiatok. S ním je život plnší, intenzívnejší. V jeho rukách je zomrelému lepšie ako „v našich rukách“, hoci si niekedy nahovárame, že pri nás mu bolo dobre. A tak aj ty svoju lásku nedokazuj neplodnými slzami, ale účinným prostriedkom modlitby. Nemôžeme šíriť beznádej, nepokoj. (Dotykom svojich rúk ani svojimi očami zosnulého blízkeho neobsiahneme, ale naša láska a modlitba sa vždy k nemu dostane. Je to samozrejmé, že máme vzťah aj ku tomu, koho nevidíme.) „Prebuďte sa, spáči, proste za duše v očistci!“ Je to konkrétna, účinná a radostná pomoc, ktorej je schopný ľudský duch. A potom aj my, hriešnici, môžeme dúfať, že na tomto mieste očisťovania nájdeme „nežné putá“, ktoré nás spájali s blízkymi a s priateľmi na zemi. Zdanlivé rozdelenie tých, ktorí sa majú radi, prináša možnosť rozmnoženia vzťahov a  rast lásky. „Žijeme z majetku našich zomrelých prarodičov a rodičov. Ľahko však zabúdame na to, čo sme im dlžní, ako túžia po našej vďačnosti a ako potrebujú našu pomoc. Volajú: Znášaj, trp, modli sa, posti sa, dávaj almužny za nás!“ (A. K. Emmerichová ) Bohu sa páči, keď sa príbuzní o zomierajúcich starajú. Buďme pri zomierajúcom príbuznom a pričiňme sa o to, aby mohol prijať potrebné sviatosti (viatikum – tri sviatosti).
Zvláštna hlboká mystika niektorých ľudí inšpiruje, aby sa obetovali za duše v očistci. Zmierenie sa musí konať. Oni sú šťastní – modlia sa za duše a s dušami očistci. Tieto prostriedky nepomáhajú dušiam v očistci rovnakým spôsobom. Napríklad keď si niekto v tomto živote vážil svätú omšu, potom mu sv. omša pomáha aj v očistci. Kto mal „otvorené srdce“, dostáva veľa pomoci. Tiež musia veľa trpieť tí, ktorí utŕhali na cti. (V Ríme sa nachádza „múzeum duší v očistci“, kde je vidieť aj ohnivé stopy na rôznych predmetoch.) Je správne každý večer sa poďakovať Bohu za vykonané dobrá a oľutovať všetko zlé vo svojom konaní, pretože každý spánok sa podobá „večnému spánku“.
Ak sa naučíme s dôverou vzývať Ducha Svätého, spoznáme, ako nám pomáha. Na druhej strane však ak niekto tvrdošijne zotrváva v hriechoch proti Duchu Svätému, tieto hriechy sa mu neodpúšťajú.
Dušiam v očistci je Panna Mária matkou milosrdenstva. Keď tam zaznie jej meno, je to pre duše veľká radosť. Veď ona, ktorá bola vzatá do neba, vyprosuje vyslobodenie pre duše v očistci. Ona vie, kto to najviac potrebuje.
Aj deti sa môžu dostať do očistca. Nehrozí im však dlhý ani ťažký očistec. Pre nepokrstené deti je tiež nebo. Sú šťastné, ale nevidia Boha. Veria, že majú to najlepšie, čo môže byť. Lenže mali by sme všetko urobiť pre to, že ak sme tu na tomto svete niekoľko desiatok rokov spolu ako rodina, aby sme mohli byť spolu aj vo večnosti. Myslime tiež na deti, ktorým nebolo dopriate narodiť sa.
Za tých, ktorí si vzali život, zväčša nesú zodpovednosť iní.
Tiež inoverci môžu prísť do očistca. Ich utrpenie nie je veľké, pretože nemali k dispozícii toľko milostí, avšak nemajú potom ani rovnakú blaženosť.
Ježiš myslel na druhých aj po smrti. Zostúpil k zosnulým do predpeklia, ktorí čakali na narodenie Záchrancu. Túto skutočnosť vyjadrujeme aj v modlitbe Verím v Boha. Evanjelista Matúš opisuje (Mt 27, 52-54), ako sa po Kristovom zmŕtvychvstaní mnohým ľuďom zjavili duše zomrelých. Sú známe zjavenia duší z očistca niektorým svätcom: sv. Margite Márii Alacoque, sv. Jánovi Boscovi, Gertrúde Veľkej, Kristíne Belgickej, sv. Brigite, Jozefovi z Leonisy, Veronike Juliani, Márii Agáte Simmaovej – autorka knihy). Očistec je na mnohých miestach. Duše neprichádzajú z očistca, ale s očistcom.
Boh chce dať dušiam zvláštnu milosť. Aj veľký hriešnik sa môže stať svätým (sv. Augustín, sv. Pavol). Chráňme sa hriechov proti láske, osočovania, ohovárania, hádok (zo zištných dôvodov alebo závisti), znamenajú vo večnosti veľkú ťarchu. Neodsudzujme ani sa nevysmievajme druhým, veľmi to škodí našej duši. Menej hovorme, viac konajme. Nebuďme druhým na pohoršenie. Odpúšťajme aj za hrob. Nehovorme zbytočne zle o zomrelých. Ježiš nás žiada, aby sme si z nepriateľa vytvorili priateľa. Sebe tým môžeme ušetriť veľkú časť očistca. Duša je potrestaná tým, čím hrešila. „Oheň vyskúša, aké je dielo človeka. Ak jeho dielo vydrží, za spravodlivé skutky získa odmenu.“ (sv. Pavol Korinťanom)
Láska nás obklopuje. Nebo je stav. Boh je všade. Boh nie je nikdy sám. Tam, kde je on, tam sú aj „nebešťania“. Očistec je ohňom radosti, peklo je ohňom trápenia. „Boh, ku ktorému prídeme, je nebom; Boh, ktorého stratíme, je peklom; Boh, ktorý nás očisťuje, je očistcom“. (H.U.von Balthasar).
Buďme pokorní, pretože pokorný človek do pekla nepríde. Je potrebné viesť k tomu aj deti. (M. Kuffa a iní)
Nepripútavajme sa ku veciam pozemským (nie iba starostlivosť o telo), pretože z pominuteľných vecí si so sebou nič nevezmeme. Vziať si so sebou môžeme iba dobré skutky. Ide o skutky telesného a duchovného milosrdenstva. Tieto skutky lásky budú najviac odmenené. Večný život predsa bude trvať večne.

(Spracované najmä podľa Márie Simmaovej: Duše v očistci.)

Leave a Comment