Veľkonočná vigília

Podľa pradávnej tradície táto noc je očakávaním Pána79 a vigília, ktorá sa v nej slávi, pripomína svätú noc, v ktorú Pán vstal z mŕtvych, a pokladá sa za „matku všetkých svätých vigílií“. V nej totiž Cirkev bdie, očakáva Pánovo zmŕtvychvstanie a slávi ju sviatosťami kresťanského zasvätenia.

1. Čo znamená nočný ráz Veľkonočnej vigílie

„Celá slávnosť Veľkonočnej vigílie sa koná v noci. Nemá sa začať
pred súmrakom a má sa skončiť pred svitaním nedeľného dňa.“ Túto zásadu treba doslovne chápať. Vonkoncom nemožno pripustiť jej protirečiace zneužitia a zvyky, ktoré sa niekde zahniezdili — že sa totiž Veľkonočná vigília slávi v čase, keď sa zvyčajne anticipujú nedeľné omše.
Je zaujímavé, že sa tieto dôvody, ktorými niektorí podopierajú anticipovanie Veľkonočnej vigílie, ako je napríklad všeobecné ohrozenie, nikdy neuvádzajú, pokiaľ ide o polnočnú omšu Narodenia Pána alebo o rozličné iné zhromaždenia konané v noci.

Veľkonočnú vigíliu, v ktorej Hebreji očakávali nočný prechod Pána, ktorý ich vyslobodil z faraónovho otroctva, neskôr slávili ako pamiatku každý rok; bola predobrazom budúcej pravej, Kristovej noci, to jest noci pravého oslobodenia, v ktorej „Kristus rozlámal okovy smrti a víťazne vstal z hrobu“.

Už od začiatku Cirkev každý rok slávila Veľkú noc, ako slávnosť slávností, najmä nočnou vigíliou. Veď Kristovo zmŕtvychvstanie je základom našej viery a nádeje a krst a birmovanie nás uvádzajú do Kristovho veľkonočného tajomstva: spolu s ním sme zomreli, s ním sme boli pochovaní, s ním vzkriesení a s ním budeme aj kraľovať.
Táto vigília je aj očakávaním Pánovho príchodu.

2. Stavba Veľkonočnej vigílie a význam jednotlivých prvkov a častí

Veľkonočná vigília sa slávi takto: Po obrade svetla a veľkonočnom chválospeve (prvá časť vigílie) svätá Cirkev rozjíma o divoch, ktoré Pán Boh konal pre svoj ľud od začiatku (druhá časť vigílie, liturgia slova) až do chvíle, keď je so svojimi novými členmi zrodenými v krste (tretia časť) pozvaná k sviatostnému stolu, ktorý Pán pripravil Cirkvi ako pamiatku svojej smrti a zmŕtvychvstania, až kým nepríde (štvrtá časť).
Túto stavbu obradov nemôže nik svojvoľne meniť.

Prvú časť tvoria symbolické úkony a gestá, ktoré treba konať dôstojne a povznesené, aby veriaci naozaj mohli pochopiť ich význam vysvetľovaný aj povzbudeniami a liturgickými modlitbami.
Ak je to možné, treba na vhodnom mieste mimo kostola pripraviť z dreva vatru na požehnanie nového ohňa; plameň by mal byť taký, aby naozaj rozptýlil tmu a osvetlil noc.
Pretože ide o pravdivosť znaku, veľkonočnú sviecu (paškál) treba pripraviť z vosku, každý rok novú, jedinú, dosť veľkú, nikdy nie umelú, lebo iba tak bude môcť naznačiť, že Kristus je svetlo sveta. Požehnáva sa znakmi a slovami uvedenými v misáli alebo inými, schválenými biskupskou konferenciou.

Procesiu, ktorou ľud vchádza do kostola, sprevádza jediné svetlo veľkonočnej sviece. Ako synov Izraela viedol v noci ohnivý stĺp, kresťania zasa kráčajú za zmŕtvychvstalým Kristom. Nie je zakázané, aby sa po odpovedi Bohu vďaka pridala nejaká aklamácia (zvolanie) Kristovi na počesť.
Svetlo z veľkonočnej sviece sa postupne prenáša na sviece, ktoré držia v rukách všetci prítomní; elektrické svetlá sú zatiaľ ešte zhasnuté.

Diakon prednesie veľkonočný chválospev, ktorý v podobe rozsiahlej lyrickej básne ospevuje celé veľkonočné tajomstvo vložené do plánu spásy. Ak je to potrebné, najmä ak nie je poruke diakon a ak ho nemôže predniesť ani celebrujúci kňaz, možno túto úlohu zveriť spevákovi. Biskupské konferencie môžu tento chválospev upraviť tak, že vložia doň niekoľko zvolaní pre ľud.

Druhú časť vigílie tvoria čítania zo Svätého písma. Opisujú význačné udalosti dejín spásy. Veriaci majú o nich nerušené rozjímať. K tomu im pomáha spev responzóriového žalmu, chvíľa ticha a modlitba celebrujúceho kňaza.
Obnovený obrad vigílie obsahuje sedem čítaní zo Starého zákona, vybraných zo Zákona a z Prorokov a prevzatých z najstaršej tradície východnej i západnej Cirkvi, a dve čítania z Nového zákona, z Apoštola a z evanjelia. Cirkev takto vysvetľuje Kristovo veľkonočné tajomstvo, „počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov“.Preto treba čítať, ak je to možné, všetky čítania, aby sa dokonale zachoval ráz Veľkonočnej vigílie, ktorej slávenie si žiada dlhší čas.
Ak si to však vyžadujú pastoračné okolnosti a treba obmedziť počet čítaní, nech sa prečítajú aspoň tri čítania zo Starého zákona, čiže zo Zákona a z Prorokov; nikdy však neslobodno vynechať čítanie 14. kapitoly z Knihy Exodus s chválospevom.

Typologický význam Starého zákona spočíva v Novom zákone a stáva sa zjavným modlitbou, ktorú celebrujúci kňaz hovorí po jednotlivých čítaniach; je však užitočné uviesť veriacich do čítania krátkym príhovorom, aby tak lepšie chápali jeho význam. Tento príhovor môže predniesť sám kňaz alebo diakon.
Národné alebo diecézne liturgické komisie nech k tomu pripravia vhodné texty, ktoré by duchovní pastieri mohli použiť. Po čítaní nasleduje spev žalmu s odpoveďou ľudu.
Pri opakovaní jednotlivých častí treba zachovať určitý rytmus, aby sa tak podporila účasť a nábožnosť veriacich. Treba sa postarať o to, aby sa namiesto žalmov nepripustili iné piesne.

Po skončení čítania zo Starého zákona sa spieva oslavná pieseň Sláva Bohu na výsostiach, pritom podľa miestnych zvykov zvonia zvony, prednesie sa modlitba (kolekta) a prechádza sa k čítaniam z Nového zákona. Číta sa Apoštolovo povzbudenie o krste ako o včlenení do Kristovho veľkonočného tajomstva.
Potom všetci vstanú; kňaz intonuje trikrát Aleluja postupne vždy vyšším hlasom, ľud to isté opakuje. Ak treba, Aleluja prednesie žalmista alebo spevák; ľud ho opakuje a vkladá ho ako zvolanie medzi verše žalmu 118, toľko ráz citovaného Apoštolmi v ohlasovaní veľkonočnej zvesti. Napokon sa evanjeliom zvestúva Pánovo; zmŕtvychvstanie, čím vyvrchoľuje celá liturgia slova. Nech sa po evanjeliu nevynechá homília, čo aká krátka.

Tretiu časť vigílie tvorí krstná liturgia. Kristova a naša Veľká noc sa teraz slávi vo sviatosti. Naplno sa to vyjadruje v kostoloch, v ktorých je krstný prameň, predovšetkým ak sa slávi kresťanské zasvätenie dospelých alebo aspoň krst detí. Aj keď nie sú krstenci, vo farských kostoloch treba požehnať krstnú vodu. Ak sa toto požehnanie nekoná pri krstnom prameni, ale v presbytériu, krstná voda sa potom prenesie do krstiteľnice a tam sa uchová cez celé Veľkonočné obdobie.96 Kde nie sú krstenci, ani sa nemusí požehnať krstná voda, spomienka na krst sa koná požehnaním vody určenej na pokropenie ľudu.

Nasleduje obnovenie krstných sľubov. Uvádza sa príhovorom celebrujúceho kňaza. Veriaci stoja, držia v rukách zažaté sviece a odpovedajú na otázky. Potom ich celebrant pokropí vodou. Tieto úkony a slová im pripomínajú krst, ktorí prijali. Celebrujúci kňaz kráča loďou kostola a kropí ľud, pričom všetci spievajú antifónu Tiekla voda (Zrel som vodu) alebo iný spev s myšlienkou na krst.

Štvrtú časť Vigílie a jej vrchol tvorí slávenie Eucharistie. Eucharistia je v plnom zmysle veľkonočnou sviatosťou, čiže pamiatkou obety kríža a prítomnosťou vzkrieseného Krista, zavŕšením kresťanského zasvätenia a predzvesťou večnej Veľkej noci.

Treba sa vyhnúť prirýchlemu sláveniu eucharistickej liturgie; je lepšie, keď všetky obrady a slová nadobudnú čo najplnšiu výrazovú silu:
modlitba veriacich, v ktorej novopokrstení už ako veriaci po prvý raz uplatňujú svoje kráľovské kňažstvo; sprievod s obetnými darmi za účasti novopokrstených, ak sú prítomní; eucharistická modlitba — (prvá, druhá alebo tretia, a to spievaná) s príslušnými embolizmami; napokon prijímanie Eucharistie ako prejav plnej účasti na slávenom tajomstve. Na prijímanie sa spieva žalm 118 s antifónou Kristus, náš veľkonočný Baránok, alebo žalm 34 s antifónou Aleluja, aleluja, aleluja alebo iný jasavý veľkonočný spev.

Je vhodné, aby sa v prijímaní vo Veľkonočnej vigílii dosahovala plnosť eucharistického znaku prijímaním pod spôsobmi chleba a vína. Miestni ordinári nech zvážia vhodnosť tohto povolenia a okolnosti prijímania.

ZDROJ: Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí, PASCHALIS SOLLEMNITATIS

Vložiť komentár